...v čase, keď sa pubertiaci stávajú pubertiakmi, ja som sa asi stala dospelou...alebo čo :)...neviem, ako sa to stalo, ale dospela som akosi rýchlo, aj keď pochádzam z úplnej rodiny a mám v podstate všetko, o čom iní možno len snívajú. Vtedy som poprvýkrát, nahlas, tak niekoľkokrát potichu a aj v modlitbe vyslovila túžbu odísť do Afriky...nie na výlet, nie kvôli Safari, ani nie kvôli tomu, že sa tým raz možno zviditeľním...práve naopak, chcela som odísť pomaličky - potichúčky a každopádne z vnútorného presvedčenia.
...od štrnástich som si spievala dookola "pesničku" o Afrike. Moji rodičia sa to dozvedeli, vlastne ani neviem kedy, ale keď som o tom už rozprávali, len mĺčky s prehľadom :) počúvali a neveriacky sa pousmiali popod nos...keď som o tom rozprávala s kamarátmi a kámoškami neverili, alebo, verili len niektorí...spolužiačka Marika, Zuzka, Dáša, Daniela, Martin...a ešte pár správnych ľudí...veľa som o tom nerozprávala, len vtedy, keď sa ma niekto opýtal, aké mám plány do budúcnosti. Prvotne som chcela byť urgentnou lekárkou, ktorá sa vo dne v noci, v počasí aj v "nečasí" vezie v sanitke (vzorom mi bola moja mamka - lekárka), potom sa to vyprofilovalo na psychologičku (kam ma dva roky po sebe neprijali a tak som to "nechala") a nakoniec som sa stala sestričkou a sociálnou pracovníčkou...čo je na tom všetkom paradoxné je to, že som nikdy, ale nikdy nechcela byť sestričkou (iba ak rehoľnou, ale o tom neskôr) a už vôbec nie sociálnym pracovníkom. Akurát tieto dva odbory mi prišli ako niečo - prepáčte mi ten výraz - ale podradnejšie...dnes sa môžem len ospravedlniť tým, ktorých sa to v tom čase týkalo...a dnes viem, akú cenu má táto "podradnejšia práca" vo svete, ktorý ju potrebuje...
...ukončila som štúdium ošetrovateľstva na Fakulte zdravotníctva v Prešove ako aj sociálnu prácu, tiež v Prešove. Nikdy som nikde nebola sama (až na čas, keď som 2 mesiace robila aupairku v Cheltenhame) a vždy som sa všade strácala...môj zmysel pre orientáciu sa v rannej dospelosti nestihol vyvinúť :)...akosi...čo bolo na tom všetkom však paradoxné (keď na to spätne pozerám), že som raz vyslovila (pre všetkých, ktorí vedeli, ako rýchlo a bezproblémovo sa viem stratiť :) vetu, že buď budem žiť v Prešove (moje rodné mesto) alebo v Afrike (Afrika bola pre mňa "mestom" nie kontinentom, nikdy som presne nešpecifikovala súradnice GPS :)...
...dnes viem, ako ma Boh viedol priamo (ak keď to vidím vlastne až teraz) k môjmu cieľu a Jeho plánu. Som sestrička a sociálny pracovník, ktorý je na africkom kontinente "vážený zlatom". Niežeby Vás na rukách nosili, to veru nie, ale...práce tam je pre tieto odbory vyše dvoch hláv (pozn. autora- odvodené od vyše :) hlavy) .
...začalo to teda tým, že v mojej hlave vznikol sen o Afrike. To som mala štrnásť - 14. Rok pred skončením druhej VŠ som sa rozhodla napísať email o svojich pocitoch a snoch prof. Krčmérymu, ale nikdy som ho neodoslala. Presne po promociach som mu napisala email cislo dva, ale ani tento som mu neposlala. Dnes viem, ze som na to nebola vobec ale vobec pripravena a dakujem Bohu za ten cas, pocas ktoreho bol pri mne (aj keď viem, že je pri mne stále) a že ma na krok "poslania tretieho emailu" starostlivo pripravoval...
...nie je podstatne, kde som pracovala, kazdopadne rok a pol po skonceni VS zletel (sice nie ako voda, ale ako...hmm...voda so sirupom - noo, to prirovnanie je len preto, aby som stazila :) tu vodu) a ja som sa dostala do MPK v Presove. Pracovala som tam (alebo sluzila) ako koordinatorka pre propagaciu a marketing pre rozne worshipy, akcie a samotny CampFest. Táto práca bola natoľko širokospektrálna, žeby ma ani vo sne nenapadlo, že odtiaľ raz odídem, alebo prinajmenšom, že spomínanú prácu preruším.
...veľmi dobre si spomínam na deň, keď som ostala sedieť ako obarená. Bola sobota, môj už bývalý priateľ (v tom čase aktuálny) mi priniesol brožúrku s prehľadom misií, ktoré ponúka Vysoká škola zdravotníctva a soc. práce sv. Alžbety v Bratislave. Priniesol mi ju preto, lebo vedel, že po takom niečom túžim, aj keď ani jeden z nás netušil, aké dôsledky to všetko bude mať...Bolo to obrovské gesto jeho lásky a postoja ku mne. Doniesol mi tú brožúrku až domov, aby som si mohla všetko prejsť hlavou...Až do utorka som bojovala s pocitmi, ktoré vo mne boli už veľmi dlho. Až do utorka som nevedela, či to, čo mi prišlo "na podnose" je to, čo mám nasledovať...vlastne...už dvakrát som bola v takmer podobnej situácii. Tá tretia mi prišla ako ... "challenge" ...
...netušila som, čo ma to bude stáť, nevedela som, kedy budem musieť odísť a či ma vôbec niekedy z toho dlhého zoznamu záujemcov i misie vyberú...nechávala som tomu tentokrát voľný priebeh. Napísala som skutočne krátky email, že ovládam taký a taký jazyk, som to a to, a že už dlho túžim robiť to, čo som našla v spomínanej brožúrke...email mi prišiel hneď na druhý deň. Písal sa 20. november 2007. Poviem Vám pravdu, že o poslanom emailiku som nepovedala nikomu, ani len svojmu priateľovi...bolo to preto, že som jednoducho n e p r e d p o k l a d a l a, že by to mohlo vyjsť tak rýchlo...
...môj prvý email už bol poslaný, aj druhá strana poslala email s odpoveďou, "áno, už 6. decembra 2007 potrebujeme, aby ste boli v Etiópii"...poviem Vám pravdu, bola som tak šokovaná, že som ani nevedela, čo mám urobiť skôr. Či to povedať priateľovi, rodine, zamestnávateľovi, či to úplne zamietnuť a prestať snívať...ešte v ten deň som to povedala všetkým...nebudem tu rozpisovať pocity všetkých, ktorí to museli počuť, nezávidela som im rozhodnutia, ktoré s tým prišli a museli urobiť...viem iste jednú vec, všetky naše túžby pozná Boh, aj tie najhlbšie...všetky...úplne všetky...aj tie, ktorých realizácia sa nám môže zdať nereálna. V Š E T K Y . Aj tie, o ktorých častokrát ani netušíme...a Boh poznal moju túžbu, aj keď som o nej nerozprávala každý deň ...aj keď som možno už aj začínala pochybovať, či sa toto všetko môže vôbec raz stať skutočnosťou. Lebo veriť 11 rokov dáva skutočne zabrať :)
...a tak...25. novembra (na moje meniny) som vlastne definitívne pochopila, že áno, musím tam ísť. Aj keď mám priateľa, rodinu, prácu, všetko...vedela som, že to musím opustiť, že musím odísť do Afriky, aby som pochopila, čo som tam naozaj potrebovala nájsť...
...čas od 26. novembra (odpísania na email, že som pripravená odísť) do 6. decembra (odletu z Viedne) bol skutočne prikrátky a prirýchly zároveň...ak si to spočítate hovorím o 10 dňoch...v týchto 10 dňoch mi skutočne veľmi pomohol bratislavský tím, ktorý za mňa vybavil víza a všetky dôležitosti súvisiace s odchodom. Prakticky, iba na očkovanie som sa musela dostaviť osobne :) ...
...tieto dni zleteli...zleteli rýchlejšie ako voda zletieť môže a ja som sa ocitla vo Viedni na letisku...a spomínam si na situácii, kedy mi opäť slzy zdobili moju tvár. Blízko mňa si prisadol pán, myslím taký päťdesiatnik. Opýtal sa ma, čo idem robiť do "sveta" a ja že idem do Etiópie...a položil ďalšiu otázku: "Trošku riskantný výlet, nemyslíte?"..."čo tam vlastne budete robiť?"...a ja na to, že sestričku a sociálneho pracovníka. Povedal mi, že sa bude za mňa modliť a odvtedy som ho už v živote nevidela...necítila som strach, necítila som nič...cítila som len akési chvenie, že ide skutočne "do tuhého"...cestovala som sama (ale nie v :) lietadle) za českým lekárom...z Viedne do Istanbulu a z Istanbulu do Addis Abeby...úplne sama...teda, alone but with Him...Samotu na ceste neprežívate, ak naozaj veríte, že Boh je s Vami. A teraz to vyznieva ako sranda, ale...nestratila som sa...ufff...Vdaka Bohu!!! došla som až do Addis Abeby bez problémov... :) ... a to bol už 7. december 2007...ráno...
2 komentáře:
dievca moje zlate budes mi chybat...no tu o tebe budem aspon citat a ked sa da korunka ku korunke tak si splnim aj ja svoj sen...vidiet afriku :-)dakujem za vsetko...ved ty vies za co...
Okomentovat